Blízko Smrti II.

1. září 2008 v 0:31 | Tamara |  Poviedky-Gravitation
poviedka ktoru som pisala dlllllllllho ale uz daaaaaavno :DDDD pesnicky v nej pouzite patria skupine Desmod z ich CD Uhol Pohladu

Blízko Smrti II.

************************************************
"Je po polnoci a ešte nám nič nepovedali. Ďalšieho doktora odchytím a budem ho mlátiť kým mi niečo nepovie o Shindovom stave" vrčí výhražne Yuki a pritom nervózne pochoduje po čakárni.
"Neverím, že ti to poviem práve ja, ale upokoj sa" unavene sa
ho Hiro snaží skrotiť. Yuki sa na neho ani nepozrie a sadne si vedľa neho.
"Ale no tak. Shindo bude určite v poriadku. Len ho trochu zmlátili, to mu predsa neublíži. Je to bojovník dostane sa z toho, skôr ako stihneš povedať "Kugamoro"."
"Hm... Čo sa s vami vlastne stalo, potom čo som odišiel?"
"Odviedli nás na policajnú stanicu a Tohma im vysvetlil našu situáciu. Trvalo kým nám uverili, ale podarilo sa.
Potom sme už len sledovali tvoje taxi, ktoré nás doviedlo do prístavu. A ostatné už vieš..."
"Neviem, čo by sa stalo, keby ste ich nepriviedli, ale bolo hlúpe riskovať Shindov život. Skoro ho Aizawa zastrelil..."
"Skoro. Ale dopadlo to dobre nie? Jeho partneri sú v base a on je mŕtvy. Už nikdy Shindovi nič nespraví."
"Dobre máš pravdu, ale nepáči sa mi, že je na tom operačnom sále tak dlho, keď mu "nič nie je"."
"Yuki ja...aha doktor. Počkajte..." Hiro zúfalo zakričí na muža v bielom plášti.
"Dobrý deň prajem" pozdraví ich starší muž a plešinou na hlave.
"Čo je mu? Bude v poriadku? Ako sa má?" chŕli naňho otázky Yuki.
"No má tri zlomené rebra a jedno naštiepené. Skoro mu prepichli pľúca, ale mal šťastie. Potom ma už len veľa škrabancov a pár rán, niektoré sme mu však museli zašiť a veľké modriny, skoro všade po tele, najmä v oblasti brucha. Ale teraz je stabilizovaný. Mal by sa asi o hodinu prebrať a potom zistíme, či ho ešte niečo bolí. A teraz ma ospravedlňte. Musím sa ísť domov trochu vyspať."
"Ďakujem a dovidenia. Mimochodom... môžem sa ísť na neho pozrieť?" opýta sa s nádejou v hlase Yuki.
"Áno, ale len vy, potrebuje pokoj a oddych. Izba číslo 234. Dovidenia" rozlúči sa rýchlo lekár a už upaľuje domov vyspať sa do ružova.
"Ja pri ňom zostanem, môžeš ísť domov Hiro."
"Dobre, vďaka. Maj sa a keby sa dačo dialo, tak mi zavolaj, hej ?"
"Áno"
Hiro sa otočil a odišiel. Yuki vyrazil opačným smerom. Keď prišiel k izbe 234, potichu otvoril dvere a vkĺzol dnu. Sadol si na stoličku a zahľadel sa na postavu ležiacu pokojne na nemocničnom lôžku. Svetlo mesiaca ukazovalo veľkú modrinu pod pravým okom. Keby nebol zakrytý, asi by bolo vidieť aj mnohé ďalšie zranenia, na jeho malom a krehkom tele.
Sedel tak už dve hodiny, ale Shindo sa stále neprebúdzal.
"Musím vedieť, že je v poriadku. Chcem aby sa na mňa usmial, tým šťastným úsmevom. Musím sa ho dotknúť" premýšľal rýchlo Yuki. Natiahol ruku a pohladil ho po jeho hebkých, ružových vlasoch. Potom skĺzol rukou nižšie a prešiel prstami po jeho ústach.
V tej chvíli sa Shindo zobudil. Začal strašne kričať, ako by ho na nože brali. Rozohnal sa rukou a nechal na Yukiho tvári štyri dlhé krvácajúce škrabance. Yuki sa stiahol a neveriacky sa pozeral na Shinda, ktorý sa skrútil do klbka a začal sa triasť. Keď sa dostal z toho šoku, že Shindo ho poškrabal, zavolal sestričku a doktora. Tí ho vykázali domov s tým, že keď zistia, čo je Shindovi, mu okamžite zavolajú. Keďže sestričkin výraz bol neprístupný, odišiel. Doma, predtým, ako sa zvalil na posteľ, zavolal Hirovi a povedal mu, čo sa udialo, keď odišiel. Spolu sa potom dohodli, že hneď ráno sa stretnú v nemocnici. Zložil telefón, uľahol do postele a zaspal nepokojným spánkom, s myšlienkou na Shinda.
****************************************************
"Tadaima Yukiii" kričí Shindo nadšene odo dverí.
"Shindo?" Yuki vytreští oči.
"Čo ty tu robíš? Prečo nie si v nemocnici?" stoja na chodbe a Yuki sa musí oprieť o stenu. Zatočila sa mu hlava.
"Ako je to možné" pýta sa sám seba.
"Ale Yuki, ty nie si rád, že ma vidíš? Ako sa môžem takto pýtať. Jasné, že nie si. Nikdy si nebol rád, že ma vidíš."
"Čo??? Nn-n-nie, tak to nie je" koktá Yuki prekvapene.
"Nepredstieraj. Nenávidíš ma. Ale, aj keď som ti taký odporný, mohol si prísť skôr. Keby si prišiel skôr. Zlyhal si. Nikdy ti to neodpustím Yuki. Nikdy" hovorí Shindo chladne, bez citu. Potom vytiahne zbraň a zamieri na Yukiho. Ten stuhne a nevie sa pohnúť. Nechápe čo sa deje. Prečo sa Shindo takto správa?
"Zbohom, Yuki" Shindo vystrelí...
.
.
.
.
.
.
.
"Ááááááááá" Yuki sa prudko posadí na posteľ a snaží sa chytiť dych.
"Ešteže to bol len sen" vraví si v duchu. Postaví sa a ide si opláchnuť tvár do kúpeľne. Potom si postaví na kávu a pozrie sa na hodinky.
"Hm...je 6 ráno. Moc som sa nevyspal. Ale radšej už pôjdem za Shindom"
Keď dorazil, na recepcii stál Hiro. Ten Yukiho zbadal a prišiel k nemu.
"Ohayo Yuki"
"Ohayo Hiro. Dozvedel si sa niečo nové o Shindovi?"
"Sestrička mi práve povedala, že robia ešte nejaké testy. Máme čakať v čakárni. Zase." Hiro prevrátil očami a sadol si. Nasledoval som jeho príklad. Sedeli sme tak asi 30 minút, kým za nami neprišiel ten doktor zo včerajška. Bez slova nám pokynul, aby sme ho nasledovali do jeho kancelárie. Posadili sme sa a čakali, čo nám povie. Zrejme to bolo čosi vážne, keďže si dával na čas.
"Nemám pre vás dobré správy, bohužiaľ" Yuki stuhol "Zistili sme príčinu jeho chovania. Dôvod prečo na vás zaútočil je taký, že zažil veľké trauma, ktoré značne zmenilo jeho duševný stav. Nie je isté, či sa s toho niekedy dostane, ale šanca tu je."
"Tak už nám preboha povedzte, čo sa mu stalo" Yuki zúrivo na doktora vykríkne.
"Ide o to..." doktor si povzdychol " zistili sme, že ho znásilnili a to nie veľmi šetrne. Našli sme zaschnutú krv. Preto tá trauma. Keď sa ho niekto dotkne začne sa tomu, po psychickej stránke, brániť. Jeho mozog má skrat a dostane hystericky záchvat, v ktorom je schopný urobiť hocičo, len aby sa toho dotyku zbavil. Môže aj vyskočiť z okna, alebo sa niečím smrteľne zraniť. Preto je to také zlé. Nie je známa liečba. Jediné, čo zaberá je nejaký impulz, ktorý ho z tohto stavu dostane. Musí však byť silný. A v tom je zakopaný pes. Môže to byť hoci čo. Nejaký pach, chuť. Reagovať môže aj na úplne cudziu osobu. A aj potom je možné, že to na ňom nechá nejaké stopy. A keď je v pokoji nevníma svoje okolie. Dalo by sa povedať, že je v akomsi tranze. Aj keby sa mu niekto chystal katanou odťať hlavu, ani by sa nepohol. Neostáva nám nič iné, ako čakať na nejakú zmenu. To je všetko, čo k tomu môžem povedať."
Yuki sa naňho neveriacky pozrel. Všetko? Nič viac. Nemôže Shindovi pomôcť, keď nevie ako. Hiro sa na Yukiho pozrie. Verí, že sa z toho Shindo vylíže nech to trvá ako dlho chce. Ale verí tomu aj Yuki? A bude to ťažké. Veľmi ťažké. Pre všetkých...
*****************************************************
Už je to mesiac od určenia diagnózy a stále žiadny pokrok. Chodím za ním deň, čo deň, ale stále tam len tak leží a prázdny pohľad upiera do stropu alebo len spí. I dnes je tomu tak. Sedím na stoličke pri jeho posteli a pozerám sa, ako pokojne spí. Ako keby sa ani nič nestalo. Už dávno mi došlo, že ja nie som to, čo mu pomôže. Ale čo mám iné robiť? Neviem ako mu pomôcť. Prvý krát v živote som bezradný. Minúty bežia a ja už ho budem musieť znova opustiť. Priznávam, nechce sa mi. Aj keď možno je, ako ostatní tvrdia blázon, jeho prítomnosť ma vždy upokojí. Keď som pri ňom cítim, že niekde v hĺbke jeho vedomia ma stále veľmi miluje, aj keď nič nehovorí. Aj ja ho milujem. Ešte som mu to nikdy nepovedal. On mi to opakoval snáď každý deň, ale mňa to nechalo chladným. Jeho to však neodradilo. Opakoval to znova a znova a stále dokola. A ja? Ja som ho sklamal. Dúfam... Nie! Verím, že mu to ešte budem môcť povedať. Počujem, ako niekto ide. Detský hlas a ťažké kroky sa ozývajú chodbou. Zrazu niekto otvorí dvere a ja sa otočím. Do miestnosti vojde vysoký muž s krátkymi, hnedými vlasmi a vedľa neho ide asi päť ročné plavovlasé dievčatko, pravdepodobne jeho dcéra. Trochu mi svojou detskou tvárou pripomína Shinda. Postavil som sa a prešiel k neznámemu.
"Dobrý deň" pozdravil neznámy neisto.
"Dobrý. Kto ste? A čo tu robíte?" prečo sa mi zdá taký povedomí?
"Ja som sa prišiel pozrieť na Shinda, ako sa má. Keď som počul, čo sa stalo, hneď som sem letel."
"Chcete povedať? Vy ste? Shindov otec?" pýtal som sa udivene.
"Áno. Pamätáte sa ešte na mňa? A vy ste Yuki Eiri však? Videli sme sa na pohrebe jeho matky" čo tu ten chlap chce? Predsa Shinda aj jeho matku opustil. On si našiel inú a vzali sa a aj ona iného. Jeho matka mala s jeho nevlastným otcom jednu dcéru. Bohužiaľ matka pôrod neprežila. Ešte sa pamätám na to, aké mal Shindo uplakané oči. A ako sa zdá aj on už má vlastné dieťa. Preto sa mi zdala taká podobná Shindovi. V podstate sú si rodina. Ale myslím, že ani ja ani Shindo sme ju ešte nikdy nevideli.
"Som Uzimito a toto je moja dcéra Miko."
"Tati, tati" dievčatko poťahala Uzimita za tričko.
"Áno Miko?"
"To je otou-to však?"
"Áno to je tvoj braček"
"Jupííí" Miko sa rozbehla k Shindovi. Keď bola pri ňom dotkla sa jeho ruky.
"Nie počkaj!" zakričal som na ňu a rozbehol som sa k nej, ale už bolo neskoro.
Shindo otvoril oči...
*************************************************************
Shindo sa v záchvate zúrivosti vrhol na Miko a prudko do nej sotil. Našťastie Yuki stál hneď za ňou a chytil ju. Shindo sa potom rovnako, ako predtým skrútil na posteli do klbka a triasol sa.
"Miko! Miko si v poriadku?" prestrašene sa pýta Uzimito.
"Len omdlela, nič jej nie je" informuje ho Yuki.
"Chvála Bohu" Uzimito si berie svoju dcéru do náručia a otočí sa na odchod.
"Ideme preč. Zastavím sa u doktora a spýtam sa, čo je Shindovi, že sa takto chová. A zavolám sem sestru. Dovidenia." Uzimito zo seba rýchlo vysype a odíde skôr, ako na to stihne Yuki niečo povedať. Po chvíli príde sestrička a pichne Shindovi upokojujúci prostriedok. Asi hodinu potom, čo Shindo zaspal, Yuki odišiel domov.
"Mal by som ešte niečo dnes napísať" mumlem si sám pre seba. Sadol som k počítaču a zrazu som sa cítil hrozne unavený. Skúšal som niečo napísať, ale myšlienky sa mi stále stáčali naspäť k Shindovi do nemocnice. Keď som sa konečne presvedčil, že sa nedonútim napísať ani jednu zmysluplnú vetu, išiel som späť."
"Na druhý deň som mal stretnutie s vydavateľom. Podarilo sa mi ho presvedčiť, že potrebujem asi ešte mesiac, na dokončenie mojej najnovšej knihy, ktorá má názov
-Stretnutie vo vlaku- ďalší román samozrejme. Ten názov vymyslel Shindo. Neverím, že som ho naozaj použil, ale musím uznať, je výstižný.
"Už sú dve hodiny po obede. Začali sa návštevné hodiny. Môžem ísť za ním." Najradšej by som keby bol doma pri mne, ale nechceli ho ešte pustiť domov. V nemocnici som prišiel k známym dverám a niečo nebolo v poriadku. Hlasy. Nejaké hlasy vychádzali z izby. Vizita už bola tak kto...? Že by...? Otvoril som dvere a bol to Uzimito a Miko. Myslel som, že potom incidente sem už neprídu.
"Konichiwa Yuki" povedali obaja svorne.
"Konichiwa. Uzimito čo tu robíte?"
"Ako čo? Prišiel som predsa za Shindom. Keď mi doktor včera povedal, v akom je stave rozhodol som sa, že ho neopustím, ako pred rokmi."
"Pozrite Yuki doniesla som aj rádio, aby sme mohli počúvať jeho pesničky" nadšene povedala Miko pustila rádio. Ozvali sa úvodné tóny ich najúspešnejšej piesne The Rage Beat. Miko si začala pohmkávať a ja som si sadol k Shindovej posteli, sledujúc ako bude reagovať. Že ma len nenapadlo toto vyskúšať. Ako som len mohol....On....pozrel sa na rádio...už nemá tak prázdny pohľad....
"Kde to som? Prečo sa nemôžem hýbať? Čo tu robím? Ach, áno, schovávam sa. Pred čím? Pred ním a pred tým pocitom. Kto som? Neviem. Nechcem to vedieť. Načo? Ale mám pocit, že som na niečo dôležité zabudol. Na niekoho. Koho? Neviem. Čo to je? Pieseň? Spomínam si na ňu. Písal som ju s Hirom. Ale kto to je. Brat? Nie, brat nie. Priateľ. Áno priateľ. Tá pieseň. Mám ju rád. Aj on mi ju pochválil. Počkať...kto on? On nie je priateľ. Je niečo viac. Ale nemôžem si spomenúť. Stretol som ho....v parku, áno tam. Bola tma. Aj vtedy bola tma. Nie nechcem spomínať na toho druhého na to, ako... Ale mal by som. Cítim to tak. Musím. Kvôli nemu. Áno kvôli nemu. No tak poďme Shindo. Shindo? Moje meno. Je moje a pritom znie tak cudzo. Akoby som to nebol ja. Počkať niečo vidím. Izba. Izba s čudným zápachom. Čo si spomínam nemám ho rád..."
"Shindo počuješ ma? Shindo!"
"To je ten hlas. Mám ho rád. Nie ako ten druhý. Chcem ho vidieť. Prosím. Ach áno. Je pekný. Páči sa mi."
"Shindo to som ja Yuki. Spomínaš sa na mňa?"
"Yuki? Áno spomínam si. Ale len útržkovo. Výťah...koncert, môj prvý koncert. Bol tam. A... potom neskôr sme boli v jeho byte. Plakal. Prečo? Už neviem. A ešte nejaký lunapark. Počkať...čo sme tam robili? Mali sme...mali sme rande, áno. Bol som šťastný. Obaja sme boli. A potom zmizol. Kam?...do...do New Yorku, lebo...lebo chcel niečo zistiť, ale čo? Aj on si chcel spomenúť. A ja? Ja som prišiel za ním. Prečo? Lebo ho milujem. Milujem ho. Milujem. A on? Miluje aj on mňa? Neviem, ale toto musím vedieť za každú cenu. Musím sa ho spýtať. Hneď!!!"
"Yu...yukki?" Shindo otočil svoj pohľad na Yukiho.
"On sa na mňa pozerá, nie však zastreným pohľadom. Som taký šťastný. Najradšej by som by som ho teraz objal, ale musím opatrne. Predsa len ešte nie je úplne v poriadku."
"Áno Shindo to som ja. Som rád, že si v poriadku. Ako sa cítiš?" pýtam sa ho jemne a s láskou, ktorú si zaslúžil už dávno, len som bol príliš zaujatý minulosťou a nevšimol si, že je tu vždy len a len pre mňa. Je na čase, aby som sa o neho postaral.
" Yuki miluješ ma?" prečo sa pýtam práve na toto? Pretože aj keď mám ešte mnoho otázok táto je najdôležitejšia. Chcem vedieť odpoveď.
Je zvláštne, že sa pýta práve na toto, keď som sa len nedávno rozhodol povedať mu to. Ešte predtým by som ho odbil chladným pohľadom, ale teraz nie. Teraz je všetko inak...
"Samozrejme Shindo. Milujem ťa"
A práve tieto dve slova rozbili poslednú stenu, ktorá bola hranicou medzi Shindovím vedomím a skutočnosťou. Tie dve obyčajné slová a pritom tak dôležité pre každého z nás. Slová "milujem ťa".
"Aj ja ťa milujem Yuki ani nevieš ako." Povedal Shindo plačlivo a vrhol sa Yukimu okolo krku. Ten ho s radosťou, akú ešte nikdy necítil, objal a pritom mu stále šepkal, ako ho miluje.
Shindo bol potom ešte týždeň v nemocnici na pozorovanie. Yukiho dotyk zniesol, ale na ostatné nereagoval príliš dobre. Síce už nehrozilo, že by sebe alebo niekomu inému ublížil ,ale predsa len mával menší záchvat. Ale aj z toho sa pomaly, ale isto dostával. Uzimito s Mikou odišli späť domov zo sľubom, že ich budú chodiť navštevovať. Po dvoch týždňoch sa Shindo vrátil späť do práce, dokonca aj s novou piesňou...
Shindo vrazil k Yukimu do pracovne, bez zaklopania a začal nadšene vykladať.
"Aha Yuki napísal som novú pieseň. Chceš sa na ňu pozrieť?"
"On sa nikdy nezmení. A to je dobré..." myslí si Yuki s úsmevom.
"Hmmm. Dobre"
"Vďaka Yuki. Vieš keď mi Aizawa" pritom mene oboch striaslo "povedal, že to urobil len a len preto, že chcel byť najlepší zo všetkých, došlo mi, že som sa správal podobne. Moc mi záležalo na tom, aby sme boli lepší ako Nittle Grasper. Skoro som ťa kvôli tomu raz opustil. Ale tak by to nemalo byť. Byť najlepší na úkor iných vecí, ktoré sú omnoho dôležitejšie. Na to Aizawa zabudol a nechcem, aby sa to isté stalo so mnou. Yuki sľúb mi, že na mňa dáš pozor." Shindo sa vážne pozrel na Yukiho, očakávajúc jeho odpoveď. Potreboval to počuť aj keď vedel čo mu povie.
Yuki sa naňho usmial a pritiahol si ho do náručia.
"Ach Shindo prepáč mi, ale nie." Shindo zdvihol hlavu a neveriacky sa na neho pozrel, pričom nezabudol od údivu otvoriť ústa. Yuki pri pohľade na jeho tvár sa už nemohol ďalej pretvarovať a začal sa smiať. Shindo sa najprv ďalej nechápavo pozeral na Yukiho a až potom mu došlo prečo sa smeje. Ani on sa neubránil úsmevu. Moc si ešte nezvykol na to, že sa Yuki teraz častejšie usmieva, ale je pritom taký zlatý :D .
"Áno sľubujem, že na teba dám pozor nech sa deje čokoľvek" a pritom naňho spiklenecky žmurkol. Tu sa už Shindo rozosmial na celé kolo. Keď sa dosmial podal mu preškrtaný papier s textom.
"Mal to prepísať" pomyslel si Yuki a karhavo sa na Shinda zadíval. Ten nasadil previnilí výraz, ktorý nemal obdoby. Yuki len pokrútil hlavou a začal čítať...
Nemám možno všetko,
čo majú ostatný.
V hlave kompas nemám,
aj tak sa nestratím.
Keď posledný ma predbehnú,
ja sa nezbláznim.
Aj tak sa vždy dozviem,
že sem nepatrím.
Ja nemusím byť najlepší,
prvé miesto nič nerieši.
Ja nemusím byť najlepší,
mne nevadí byť posledný.
Nemám možno všetko,
čo majú ostatný.
Mne úplne stačí,
spievať si pár dní.
Keď posledný ma predbehnú,
ja sa nezbláznim.
Aj tak sa vždy dozviem,
že sem nepatrím.
"Hm... musím povedať, že je to zatiaľ tvoja najlepšia pesnička" povedal uznane Yuki. Shindo sa na neho vrhol a pobozkal ho.
"Tak takto si predstavujem šťastné konce" pomyslel si šťastne Yuki.

Happy End

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama